Marcus Aurelius – Myšlienky k sebe samému

Úryvok z XI. knihy.

Zapamätaj si niekoľko ponaučení. Po prvé:Uvedom si, aký je tvoj vzťah k ľuďom a že sme tu kvôli sebe navzájom, z iného pohľadu: že som tu na to, aby som bol ich vodcom, ako baran je vodcom čriedy alebo býk stáda. A rozjímaj z vyššieho hľadiska: ak svet nie je iba zhlukom atómov, potom je to príroda, ktorá všetko spravuje, ak je to tak, potom menej dokonalé bytosti sú tu pre dokonalejšie a dokonalejšie kvôli sebe navzájom. Po druhé: Pozoruj, akí sú ľudia doma pri stole, na lôžku a inak, ale najmä ako pevne sú zviazaní putami svojich zásad a s akou namyslenosťou ich uskutočňujú! Po tretie: Nesmieš sa hnevať na ľudí, ak konajú správne. Ak konajú nesprávne, zrejme sa dopúšťajú chýb mimovoľne a nevedomky. Lebo každá duša sa iba pri svojej vôli zrieka tak pravdy, ako aj primeraného správania ku každému ľudia sú zvyčajne aspoň rozhorčení, ak počujú o sebe hovoriť, že sú nespravodliví, bezohľadní a hrabiví – slovom, že sa dopúšťajú chyby voči svojim blížnym. Po štvrté: Aj sám sa neraz previníš, si teda jedným z nich! A ak sa niektorých chýb vyvaruješ, máš aspoň náklonnosť k nim, hoci sa ich vystríhaš zo zbabelosti, ctižiadosti alebo z podobných nedobrých pohnútok. Po piate: Ani si nebezpečne necítil, či sa previňujú, lebo mnohé skutky sa robia len vzhľadom na okolnosti. Vcelku musí človek zistiť veľmi veľa vecí vopred, aby mohol vysloviť bezpečný úsudok o činoch svojho blížneho. Po šieste: Kedykoľvek si niečím príliš roztrpčený alebo aj znechutený, spomeň si, že ľudský život je len okamih a všetci čo nevidieť odtiaľto odídeme. Po siedme: Nie skutky ľudí nás znepokojujú, lebo tie vyvierajú z ich duše, ale naše predstavy o nich! Odstráň teda predstavy, zriekni sa svojej mienky o tých činoch ako o niečom hroznom – a je po hneve. A ako ich odstrániš? Keď si pomyslíš, že skutok iného nie je tvojou hanbou, lebo ak nebudeš pokladať za zlo iba to, čo je hanebné, potom sa neraz dopustíš aj ty mnohých chýb a dáš sa naviesť na lúpež a na všetky neresti. Po ôsme: O čo ťažším bremenom nám býva hnev a zármutok nad činmi našich blížnych ako činy samotné, ktoré sú príčinou nášho hnevu a zármutku. Po deviate: Láskavosť je neprekonateľná, ak je skutočná a nie iba posmešná alebo pokrytecká. Lebo čo ti môže urobiť najväčší zlomyseľník, ak zostávaš k nemu zhovievavý, a len čo sa ti naskytne príležitosť, vľúdne ho napomenieš a pokojne ho poučíš práve vo chvíli, keď sa ti chystá ublížiť. “ Nie, synku, na niečo iné sme stvorení. Z toho predsa nemám škodu ja, sebe samému škodíš!“ A potom ho pouč zrozumiteľne a priateľsky, že je to naozaj tak, že to nerobia ani včely, ani iné zvieratá, ktoré žijú v spoločenstve. Ale nesmieš to hovoriť posmešne ani vypočítavo, ale láskavo, bez trpkosti, nie školometsky ani s úmyslom zožať obdiv okolostojacich. Toto základné devätoro si pamätaj tak, akoby si ho dostal od daru deviatich múz, a začni byť človekom, kým si ešte nažive“ Ale tak, ako sa máš vyvarovať hnevu na ľudí, dbaj, aby si im nelichotil, lebo ani jedno z toho nie je spoločenské a prináša škodu. A v záchvatoch hnevu si uvedom, že hnev nie je nič mužské, ale naopak miernosť a vľúdnosť sú ľudskejšie a mužnejšie vlastnosti, a práve takýto človek je silný, má pevné nervy, a nie ten, kto je vždy nahnevaný a nespokojný, lebo čím vzdialenejší je náruživostiam, tým bližšie je sile. Ten zármutok, ako aj hnev sú prejavmi slabocha, lebo aj ten, kto sa hnevá, aj ten, kto je zarmútený, vzdáva sa a ustupuje. Ak chceš, prijmi ešte desiaty dar od Apolóna, vodcu múz: bolo by nezmyselné žiadať, aby sa zlí ľudia nedopúšťali chýb. To by znamenalo želať si nemožné. Súhlasiť však s tým, aby takíto boli k iným, a pritom žiadať, aby sa neprevinili na tebe, by bolo znakom bezohľadnosti a tyranstva.