Akurát som prišiel z nemocnice a od požiarnikov a skoro som prišiel o prst, takže neriešte štylizáciu, gramatiku a podobne, nemám náladu ani chuť aktuálne riešiť formu. Nasledujúcich pár riadkov bude venovaných neschopákom z Bojnickej nemocnice ako memento pre všetkých, ktorí s nimi bohužiaľ budú musieť prísť do kontaktu. Myslel som, že po poslednej návšteve, kedy som tam na príjme čakal 9 hodín (viem zdokladovať) a následne ma nechali pri 40ke teplote ležať vedľa mŕtvoly ktorú priviezli v modrom igelite (sestrička sa pýtala ošetrujúcej lekárky či pri nej môžem byť a ona odvetila – veď je to len telo :D), nechali mi stiecť jednu infúzku novalginu a poslali ma domov aby ma o pár hodín brala rýchla to už horšie nebude. No proste Bojnická nemocnica vie preraziť dno vždy. Večer som si pri sprche skúšal dať dole prsteň, ktorý mám už dlhšiu dobu, no neúspešne. Skúšal som „klasickú techniku“, kedy som prsteň namydlil a skúšal ho „vykrútiť“. No zrazu mi začal puchnúť, modrať a bolieť. Išiel som teda na pohotovosť do slávnej Bojnickej nemocnice.
Najskôr mi ho skúšala dať dole sestra nejakým špagátikom a potom nejaký zdravotnícky asistent kliešťami pri ktorom som myslel, že mi zlomí prst. Stále to nešlo, prst puchol, strácal som v ňom cit a začal silno bolieť. Zavolali lekára, oslovovali ho „pán primár“ tak asi primára. Ten to tiež skúšal kliešťam, potom s nejakou super „vibračnou pílkou“ ktorá prsteň sotva poškrabala, následne z operačnej sály priniesli druhú pílku, údajne tá rozreže „všetko“, aj lebku a kosti. S prsteňom to ale absolútne nič nespravilo, vraj bol z nejakej chirurgickej ocele ktorú „nič“ neprereže. Jediné čo spravili je, že mi ten opuchnutý prst ešte dorezali, začal krvácať a poslali ma k požiarnikom. Bez správy, papieru, bez ničoho, že si mám zavolať taxík a ísť na druhú stranu mesta… Čakám pred nemocnicou v bolestiach na taxík a v tom vybehne zdravotná sestra, že volali s požiarnikmi a ani tam nemusím chodiť, lebo vraj nič na to nemajú, takže bohužiaľ… Pýtam sa čo mám teda robiť, prst stále puchol, bol modrý, necítil som si ho a už ma začala bolieť celá ruka. Vraj oni s tým nič nespravia a dokola to opakovala… Už som sa podráždene spýtal čo mám teda robiť, či si mám ten prst doma odrezať a na to mi povedala, vraj oni by mi ho taktiež mohli len amputovať. WTF. Cez bolesť som sa zasmial, či si robí srandu, no ona sa nesmiala… A vraj nemám byť arogantný, lebo oni mi tam ten prsteň nedali… Zlá komédia. Prišiel taxík a povedal som si, že predsa skúsim tých požiarniom, horšie to už byť nemôže.
A dobre, že som išiel. Dvaja požiarnici ma zobrali na stanicu, dali ma sadnúť, snažili sa upokojiť a mali ľudský prístup. Nakoniec mi pod ten opuchnutý prst horko ťažko strčili 2 železá a jeden začal píliť, druhý mi to oblieval vodou a chladil. Pílili to karbobrúskou a trvalo to asi 20 minút. Podotýkam, že v Bojnickej nemocnici to skutočne skúšali nejakou vibračnou pílkou z telešopingu, ktorá prestala píliť pri dotyku s kožou (nepreháňam). To, čo nešlo v „nemocnici“ primárovi a sestrám zvládli dvaja požiarnici do pol hodiny. Zamyslite sa nad tým, čo by s vami robili napríklad po autonehode, keby ste v bezvedomí, keď pri nich kvôli prsteňu skoro prídete o prst. Požiarnikom veľká vďaka, boli ľudskí, po rozpílení mi ranu dezinfikovali, jednoducho spravili všetko čo sa vraj podľa Bojnickej nemocnice „nedá“. Mimochodom na prsteni je vygravírovaný celý otčenáš – asi konvertujem. 🙂